Človek človeku na pôde internetu

Autor: Jana Paveleková | 8.7.2016 o 10:18 | (upravené 8.7.2016 o 10:35) Karma článku: 10,66 | Prečítané:  347x

Kritizovanie na pôde internetu niekedy prekračuje hranice. Je skutočne ťažké sa k sebe chovať ľudsky? 

     "Skutočnú hodnotu človeka poznáme podľa toho, ako sa správa k niekomu, kto pre neho nemôže celkom nič urobiť."

(Samuel Johnson)

 

     Dnes ráno rolujem nástenku na sociálnej sieti a upúta ma jeden príspevok nemenovanej stránky, ktorá má upozorniť spotrebiteľov pred nevhodnými praktikami reštaurácií a iných vecí. Keby ma upútal len jeden príspevok. Upútalo ma ich hneď niekoľko. Stránka s dobrým posolstvom má celkom slušný počet páčikov vzhľadom na to, koľko je v prevádzke. Ľudia administrátorom do súkromnej správy môžu zdielať svoje podnety a postrehy. Na základe správ ich anonymne zverejnia, aby poučili a informovali verejnosť. Takmer vždy k nim pripojí odosielateľ informácie aj vizuálnu ukážku toho „hnusu“. Páči sa vám ten nápad? Na jednej strane si síce pomyslím, prečo to nenahlásia priamo na Slovenskú obchodnú inšpekciu, ale na druhej strane... dnes je doba sociálnych médií, všetci všetko radi medializujú a publikujú... čo urobia s informáciou, ktorú majú, je v neposlednom rade, ich vec. O ďalších krokoch, ktoré podnikli my vlastne ani nevieme, takže možno sa to skutočne dostane do správnych rúk.

     Tu však prichádza zodpovednosť aj prevádzkovateľov stránky i jej návštevníkov, pretože sa v komentároch pod jednotlivými príspevkami nachádza toľko kritiky, že bežnému človeku sa rozum pozastaví. Áno, každý má možnosť sa k danej situácií vyjadriť. Ostatne, možno práve prispievatelia túžia po búrlivej diskusií, inak by to nikdy nechceli ani medializovať. Ale každý by mal poznať svoje hranice. Medzi objektívnou kritikou a urážaním je hranica veľmi tenká. Mali by sme pamätať na to, že aj názor, nech je akokoľvek negatívny, sa dá vyjadriť i slušným diplomatickým spôsobom.

     Najčastejšie takýto diplomatický názor rozprúdi urážlivú kritiku. Alebo pravý opak. Každý príspevok, ktorý je podľa užívateľov považovaný za jeden z protichodných extrémov, vytvorí takú vlnu diskusie, ktorá sa často diskusiou nazývať ani nedá. Každý, kto bojuje za svoju pravdu v neskoršom slede začne bojovať o svoj princíp. Pritom by sme mali vždy myslieť na to, že pravda má vždy viacero uhlov pohľadu, pretože každý sa na ňu dívame z inej stránky. Z inej perspektívy. Objektivita a nestrannosť sa niekedy udržať nedá, nech sa o to akokoľvek snažíme. Najmä, keď sa ľudia dožadujú svojej typickej vety: mne ide o princíp. Kritika na internete a samotná kyberšikana sa veľmi rozrastá. Najmä v poslednom čase. Ľudia zabúdajú na slušné správanie. Písomná komunikácia často môže obsah správy i skresľovať. Predsa len, chýbajú v nej známky neverbálnej komunikácie, ktorá nám môže napovedať veľa o človeku, s ktorým komunikujeme. Iní môžu pociťovať aj veľmi adrenalín a sebavedomie pri písaní takýchto anonymných komentárov. I napriek tomu, že uvedú svoje meno a priložia k nemu svoju fotografiu. Vedia, že si to môžu dovoliť, pretože nestoja zoči-voči dotyčnému. Keby presne ten istý príklad komunikácie mal nastať i osobne, možno by nikdy neboli použité také slová, aké padli v komentároch. Anonymita dodáva ľuďom pocit ochrany. Vytvorí v ich svete bariéru a sú odvážnejší použiť slová, ktoré si človek často nezaslúži.

     Vážení, ruku na srdce, s týmito prípadmi sa denno denne stretávate určite i vy. Ak máte záujem, skúste si položiť otázku, tak ako som si ju dnes ráno položila i ja. Skutočne sa ľudia musia k sebe správať tak hrubo? Tak negatívne? Urážať na internete tých druhých, navážať sa do ich vzdelania, do mena alebo prezývky, či do povolania, ktoré zastávajú v spoločnosti? Alebo napádať iné skutočnosti, len preto, aby vyhrali boj o svoj princíp? Aby vyhrali boj o svoju pravdu? Všetko sa tá, keď sa chce. Týmto heslom sa riadim v škole, v práci, v osobnom živote. Prečo sa ľudia nechcú k sebe chovať prívetivejšie? Každý názor môže človeka obohatiť. I ten negatívny. Je dôležité ho však vedieť podať správnym spôsobom, čo v písomnej komunikácií ide zložitejšie, než v komunikácií osobnej. Nezabúdajme, že sme ľudia. Sme rovnakí. Všetci máme svoje rodiny, povinnosti, ciele, sny, očakávania, trápenia i radosti. Rozlišujeme sa vonkajšími či vnútornými vlastnosťami. Viac či menej. Ale stále sme len ľudia. Tak sa chovajme k sebe ľudsky. Svet nebude krajší, ale budú krajšie naše dni.

     Možno mal pán Johnson pravdu svojim citátom. Ľudia strácajú svoju hodnotu, ale len svojim vlastným konaním. Uvedomíme si to včas? Alebo až vtedy, keď bude neskoro a nebudeme s tým môcť nič urobiť? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?