Rozvod v očiach detí

Autor: Jana Paveleková | 14.6.2016 o 16:06 | (upravené 28.6.2016 o 22:36) Karma článku: 9,90 | Prečítané:  639x

 Najťažšie rozhodnutie pre dieťa je vybrať si pred súdom maminku či tatinka, ak sa rodičia nevedia dohodnúť sami. Skúste si vybrať ľavú, či pravú ruku. Ide to? Potrebujete obe. Tak ako práve to dieťa potrebuje oboch rodičov.

     Celé dospievanie som z pohľadu dieťaťa pozorovala manželstvo i rozvod mojich rodičov. Viem, že tým kým som, by som nebola bez tých zlých skúseností, ktoré som si zažila ako pozorovateľ rozpadajúceho sa vzťahu. I keď sa mama so všetkých síl snažila, aby sme so sestrou boli od toho ukrátené, aby sme nevideli ich spory a hádky. Nie vždy sa to podarilo.

     Moja mama sa ma nedávno spýtala na najšťastnejšie zážitky s ňou, s otcom a spolu ako rodina. Verte či nie, mala som veľký problém ich vymenovať viac, než by ste spočítali prstami na rukách. Nebolo by to preto, že tých zážitkov bolo málo. Vytesnila som ich zo svojej mysle, zo spomienok. Chcela som zabudnúť na to zlé a spolu s tým som vytesnila i to, aké to bolo fajn byť rodina.

     Moji rodičia sa rozvádzali, keď ešte striedavá starostlivosť nebola taká populárna. Boli sme staršie so sestrou. Sestra i ja sme mali možnosť už povedať na súde, u ktorého rodiča chceme zostať. Mali sme na to vek, i napriek tomu, že sme boli deti. Môj otec bol celkom dobrý otec, ale zlý manžel. Vždy sa snažil, aby nám po finančnej stránke nič nechýbalo. Aby sme mohli chodievať na dovolenky k moru, keď som bývala chorľavá. Avšak ako opora pre zlú známku v škole tu nebol nikdy. Sem tam šiel i na moje tanečné vystúpenie. Odreté kolená mi ošetrovala mamka spolu so starými rodičmi. Možno to bolo spôsobené tým, že bol viac v práci. Možno tým, že si moji rodičia ako partneri nerozumeli. Neviem. Avšak keď som mala problém, vždy som šla za mamkou, nie za otcom. A nie je to spôsobené feminizáciou spoločnosti alebo syndrómom zavrhnutého rodiča. Bolo to proste tak, že mama bola mojim útočiskom, pretože otec už nezvládal plniť si svoju rolu.

     Keď doma zavládlo dusno, pretože sa rodičia hádali dlho do noci a nemohla som spávať, odrzkadlilo sa to na mne v škole. Začala som byť tichšia, utiahnutejšia, postupne som sa vzdávala koníčkov, kamarátov. Vzhľadom na to, že som nechcela, aby som pridávala ešte väčšie starosti, bola som ticho a tvárila som sa, že je všetko v poriadku. Nemali sme na vyplatenie otca z bytu, otec nemal a nechcel ani nikam odísť, tak i po rozvode sme bývali spolu. Prestal ma zdraviť, prestal sa o mňa zaujímať. Smiešne výživné je smiešne doteraz. Nikdy sme nepodali návrh pre zvýšenie, ani v období mojej plnoletosti. Otcova partnerka, ktorá tu sem tam prespávala sa mala lepšie než jeho vlastné deti. Jahody v zime pre nás neexistovali, ona ich mala stále. Áno, dieťa má zdieľať životný štandard rodičov. Až na to, že otcova výplatná páska ukazovala niečo iné, než bol jeho štandard.

     Vypočúvanie pred kompetentnými mi robilo vždy najväčší problém. Pýtali sa ma na veci, o ktorých mi bolo nepríjemné vravieť. Trestné oznámenia neboli na dennom poriadku, ale neboli ani výnimkou. Ekonomické týranie vtedy ako pojem neexistoval, preto s tým nikto nedokázal nič urobiť. Otec zapol v jeho izbe elektrický ohrievač, zamkol ju a spal v kuchyni na dlážke len preto, aby mal možnosť mame urobiť dlh na byte v takom rozsahu, že nemala na zaplatenie môjho alebo sestrinho školského výletu. I to bolo súčasťou mojej reality a môjho detstva. Mamka si vzala hypotéku, našla druhú prácu a za pomoci starých rodičov sme otca vyplatili.

     Neviem kde nastal progres, ale pamätám si, že na 15te narodeniny mi kúpil môj prvý notebook s internetom. V tom čase som mala rada kynológiu, ktorej som sa aktívne venovala a vždy ručne som si prepisovala všetky články z kníh a časopisov, pretože sme doma nemali internet. Viete, čo bola chyba? Že som bola malá, hlúpa a notebook s internetom som mala ja. Nie rodina. A tu bol ďalší kameň úrazu. Hádky. Obmedzovanie. Ja som nechápala prečo. Čo je na tom zlé. Teraz s odstupom času vidím, že otec chcel urobiť napriek mame. Syndróm zavrhnutého rodiča je síce choroba, ktorú nedokáže klasifikovať naše zdravotníctvo a škála. Neviem, či som trpela jej symptómami, pretože žiadne ovplyvňovanie u mňa  nenastalo v takej miere, aby som nenávidela jedného z rodičov. Oboch som ich mala rada a oboch som ich potrebovala rovnako. Avšak prišlo vytriezvenie vždy keď som videla, ako si navzájom ubližujú. Niekedy som to len počula. Niekedy som to len vycítila. I napriek tomu, že sa snažili, dialo sa to pred mojimi očami.

     Notebook však zblížil mňa a otca, Konečne ma zdravil, konečne sme sa rozprávali. Pamätám ako som chodila za ním, urobil mi mäso na šťave s hranolkami, kolu k tomu a viedli sme niekoľko hodinové rozhovory. Tie sa po čase zmenili na niekoľko hodinové otcove bedákanie, ako je všetko zlé. Ako je to v práci nanič. Ako je to v osobnom živote nanič. Akonáhle som sa chcela pochváliť, posťažovať. Počuť, že je otec na mňa hrdý... vždy začal ja, ja ja. A ku mne sa nedostalo alebo veľmi rýchlo sa z tej témy odišlo. Jemu sa nakopili problémy, pretože už nemal nikoho, kto by mu s nimi pomohol, ako sa o to celé roky snažila mama. So sestrou sme sa dohodli, že mu pomôžeme. Ale ani si neviete predstaviť, aké to bolo pre mňa ako dieťa ťažké, riešiť pred Vianocami jeho zablokovaný účet, pre niekoľko tisíc eurovú exekúciu, pretože on už nemal záujem to riešiť, ale úrady a súdy áno. Výživné nedošlo. Vianočné darčeky neboli - ale veď o tom nie sú Vianoce. Kúpila som otcovi stromček s ozdobami, pretože ani ten nemal. Doniesli večeru. Ale to, keď počas školskej prestávky musíte telefonovať do kancelárie JUDr. Krutého a riešiť dlžobu, písať za otca žiadosť o splátkový kalendár a žiadosť o odblokovanie účtu... Ďakujem, tati, do dospelosti si ma pripravil skutočne cennou lekciou, ktorá vo mne však zanechala následky.

     Mame je doteraz ľúto, že pre nás vybrala zlého otca. Že zvolila zlý výber partnera. Ale bez neho by som to nebola ja, Dnes je 11 mesiac, čo som s otcom viedla rozhovor po telefóne možno 3x. Videla som ho tiež zopár krát. Môžem povedať ale, že jeho exekúcie a starosti, ktoré na nás prenášal, nezvládam. Tipujem, že ani nevie na akej škole študujem. Čo študujem. Čo ma baví. Že chodím na konferencie. Nikdy sa o mňa nezaujímal. Sklamanie z prvej lásky? Vyžalovanie sa ockovi, keď som sa trápila a potrebovala som otca a nie matku? Nie, nebol tu pre mňa. Snažil sa, ale asi zlým smerom, ja neviem. Viem, že je na mňa hrdý, že ma má rád a je rád, že sme tu so sestrou vždy, keď potrebuje. Len mi je ľúto, že tu nechce byť vtedy, keď to potrebujem ja.

     Som dospelá. Mám vek, že už môžem mať vlastnú rodinu. Vzťahov sa bojím, pretože nedôverujem ľuďom, viem čo sú to depresie a úzkosť. Snažím sa žiť najlepšie, ako si myslím, že je. Mama je tu pre mňa oporou. V čase keď som oboch rodičov zavrhla a hádala sa s nimi, boli i pre ňu ťažké. Puberta bola v mojom prípade búrlivá, ale teraz je tu pre mňa. Svoje starosti a problémy si rieši sama, ale dovolí mi pozorovať. Niekedy sa spýta i na radu, prípadne sa k veci môžem vyjadriť i ja. Skúsenosťami, ktoré mi podsúva a necháva prežívať spolu s ňou ma pripravujú na život, keď budem mať vlastnú rodinu. Bremeno zvané starosti, však nikdy nenechá na mojich pleciach. Preto to nedovolím ani ja, pretože i ja som tu pre ňu. Tak ako i pre otca, ale nie som jeho rodič a on nie je dieťa, aby sa ho problémy "netýkali".

     Veci, ktoré sa udiali behom 15tich rokov sa nedajú zhrnúť len tak do pár riadkov. Avšak ak máte, vy rodičia, možnosť kompromisu v stroskotanom partnerstve, snažte sa o to. Nerobte si naprieky. Nepožívajte deti ako zbraň.  Ak prestanú s vami komunikovať, nevzdávajte to len preto, že nechcú. I ja som s otcom prestala komunikovať ale preto, že to mne nerobilo dobre. Mojej duši, môjmu duševnému zdraviu. Ochránila som sa. Musela som a nie som na to hrdá. Raz príde deň, kedy mu napíšem a budem rada, ak prídem k nemu a dáme si mäso na šťave s hranolkami, ale najprv si otec bude musieť vyriešiť svoj život a dať si ho do poriadku. A musí to urobiť sám, nemôže to chcieť od svojich detí. Pretože má inú rolu. Nemôže chcieť, aby jeho deti prevzali plne zodpovednosť za jeho problémy, za ktoré ani nemôžu a on len ďalej s nezáujmom bude na to prizerať. Vaše deti vás potrebujú, ale ako rodičov. Nie ako kamarátov, nie ako cudzích ľudí. Možno vám to nepovedia a mlčia, ale je to tak. Trápi ich to, že sú neustále súdy, vypočúvania. Za to, že žijú v neúplnej rodine nemôžu, ale pri sporoch myslite na ne. Na to, že oni sa na svet nepýtali, ale sú tu. A sú vaše. Vravíte si, že to druhá strana robí napriek? Nech si on/ona vstúpi do svedomia? Hoďte kameňom, ak ste bez viny i vy. Chyba je vždy na oboch stranách. Ale ak sa neurobí kompromis, situácia vyústi do vojny a vojna má vždy svoje obete. A vždy najviac trpia nevinní. Matky či otcovia nemusia huckať detské hlávky a používať ich ako zbrane vo vojne proti sebe. Oni to vidia samé, pretože to vycítia. A ten názor si urobia sami. 

   Najťažšie rozhodnutie pre dieťa je, ak má na to vek,  vybrať si pred súdom maminku či tatinka, ak sa rodičia nevedia dohodnúť sami. Skúste si vybrať ľavú, či pravú ruku. Ide to? Potrebujete obe. Tak ako práve to dieťa potrebuje oboch rodičov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?