Nedokonalosti nás môžu posúvať vpred

Autor: Jana Paveleková | 21.5.2016 o 15:48 | (upravené 28.6.2016 o 22:43) Karma článku: 7,64 | Prečítané:  443x

    Cesta, ktorou kráčame môže byť dlhá. S prekážkami i križovatkami. Ale vždy dokážeme prísť k cieľu. Ľudia s nedokonalosťami nám ukazujú, že všetko sa dá, len treba chcieť a ísť si za svojim snom.

     Čakám dnes na skúšku z ústavného práva a rolujem novinky jednej zo sociálnych sietí. Viete ako, veľa ľudí pred vami, na chodbe horko a vydýchaný vzduch. Na posledné opakovanie, ktoré by upokojilo vaše depresívne a nervózne ja, už nemáte ani len najmenšiu chuť.

   V tom sa mi obrazovka zastavila na jednom článku, kde ma upútala fotografia mladého dievčaťa. Titulok článku len potvrdil moje domnienky. "Slečna s Downovým syndromem pokořila svět modelingu. Fotí pro přední módní magazíny!" Informačná hodnota žiadna, pretože podrobnosti som sa už nedozvedela, ale viac som ani nepotrebovala. Na toto poviem, že to dievča si zaslúži obrovský potlesk a poklonu.

     Už dlhšiu dobu sa viac a viac medializujú ľudia s istou nedokonalosťou, ktorí niečo dosiahli. Videli ste už gymnastku bez nôh? Alebo človeka bez ruky, ktorý si ju vyrobil? Športovkyňa bez nôh a obličky? Je to len zlomok príbehov, ktoré stoja za povšimnutie. Títo ľudia nepotrebujú ľútosť. So svojim postihnutím sú zmierení a bojujú ďalej. Sú rozdielni. Niektorí sa tak narodili, niektorí nie. Spája ich však jedno.Veľké odhodlanie, nebojácnosť a túžba splniť si svoje sny. Veľmi ich obdivujem.

     Iba málokto si však vie predstaviť, čím si museli prejsť. Koľkým nezdarom čelili.. S akou vlnou kritiky alebo podceňovania sa stretli (hlavne, keď v dnešnej dobe internetu je medzi nami toľko anonymných kritikov, ktorí by málokedy povedali to isté aj priamo do očí dotyčnej osobe). Ako sa ľudia pozerali nie na nich, ale na ich problém. Pripomína mi to jeden zážitok, kde som sa s podobnou situáciou stretla priamo.

   V "mladosti", ešte keď mi to zdravie dovoľovalo som sa vo voľnom čase venovala tancu. Folklórnemu, latinsko-americkému, bez výnimky. Tanec bol jednou z mojich vášní. V čase keď sa môj zdravotný stav zhoršoval a ja som musela navštevovať ortopéda viac než som chcela, som chodila aspoň na tanečný kurz pre študentov. Pár lekcií som nenavštívila, každý mal už utvorený svoj pár, i napriek tomu že sa to sem tam obmieňalo. Počas utvárania nových párov ma prišiel osloviť chlapec s rukou vo vrecku, ktorého som si všimla už predtým. Všimla som si odmietanie zo strany nežného pohlavia. Najprv som nerozumela prečo, samozrejme ponuku som prijala a čakali sme, kým začne znieť hudba a lektorka nám predvedie nasledovné kroky. Až pri tanečnom postoji som pochopila, čo bolo vo veci. Mladík, absolútne som nevedela jeho meno, mal tiež jednu nedokonalosť. Vývinová vada hornej končatiny, ktorú nedokázal už potom zakryť žiadnym spôsobom. Neprekážalo mi to. Do konca tej lekcie som tancovala už len s ním. Obdivovala som ho, ako sa snažil zaradiť, do aktívneho života. A prečo by nemal. Bol zdravý, bol ako my, my sme boli ako on. Tanečný postoj a držanie rúk sme si prispôsobili pre nás. Nevidela som v tom žiaden problém. Za tanec mi na záver slušne poďakoval a odprevadil ma až po šatne. Viac krát som ho tam už nevidela.

   Neviem čo mladík bez mena prežíval. Ani neviem dôvody, prečo v tom nepokračoval. Dokonca ani neviem skutočnú príčinu dievčat, ktoré odmietali jeho ponuky o tanec. Možno boli dohodnuté s niekým iným a vôbec to nebolo pre jeho nedokonalosť. Chlapec s tým mal ale problém, pretože ruku mal celý čas kým sme netancovali vo svojom vrecku.  Ale ešte raz opakujem. On je ako my, my sme ako on. Je hlúpe to rozdeľovať do skupín, nie je on a my. Je len my!

     Bolo mi ľúto, že to vzdal. Najmä, keď pár rokov po tomto zážizku vidím už spomínané články s fotografiami (či videami) na sociálnych sieťach. Obdivujem ich, uznávam ich a veľmi im držím palce. Keď mi je smutno. Keď sa mi nedarí. Keď sa cítim byť sama. Vtedy si spomeniem napríklad na Amy Purdy (americká herečka, modelka, paraolympionička, tanečnica, aktívna športovkyňa, ktorá pre ochorenie v mladosti prišla o obe končatiny) a dodá mi to odvahu. Vtedy viem, že i napriek všetkému to zvládnem. Cesta, ktorou kráčame môže byť dlhá. S prekážkami i križovatkami. Ale vždy dokážeme prísť k cieľu. Tak ako slečna s Downovým syndrómom, z ktorej sa stala modelka. Tak ako žena bez nôh, ktorú opustila rodina a adoptívna rodina ju podporovala v jej sne - stať sa gymnastkou. Sú to len malé úlomky mozaiky, ale dávajú veľký zmysel a hlavne pocit, že všetko sa dá, len treba chcieť a ísť si za svojim snom.

     (Potom i malá skúška z ústavného práva vám príde ako prechádzka ružovou záhradou :))

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?